Keď sa šťastie usmeje

Published by admin on

V sobotu večer, tak ako vždy, na stránke slovenského hydrometeorologického ústavu som si pozrel počasie na nedeľu. Ráno malo byť jasno, ale k večeru malo oblačnosti pribúdať a malo začať aj pršať.

Ráno sme mali v pláne isť na naše obľúbené miesto, ktoré nás vždy niečím novým prekvapilo. Budík bol nastavený na štvrtú hodinu ráno. Keď sme ráno vstali, tak vonku silno pršalo. Našim meteorológom znovu vyšla predpoveď. Nič inšie nám nezostávalo, iba ľahnúť späť do postele a čakať pokiaľ prestane pršať. Pršať prestalo až o desiatej hodine a nám sa plány zmenili. Vybrali sme sa najskôr pozrieť diviaky. V hustom lese sme zbadali najskôr malé pásikavé prasiatka, ako sa naháňajú zatiaľ čo ich matka sledovala okolie. Dokonale zamaskovaný sme sa priblížili na pár krokov. Neskôr z ľavej strany prišla druhá diviačica, ktorá mala tiež mladé a prišla asi tak na štyri metre. To už bola vzdialenosť, pri ktorej sme nechceli nič riskovať. Napokon diviačica spravila pár krokov k nám a mocným zafučaním nás upozornila, že tu nemáme čo robiť. Ihneď sme to pochopili a dali sme sa na ústup. Našťastie všetko dobre dopadlo a diviaky sme obišli veľkým oblúkom.

Keď sme sa vrátili domov večer nás niečo ťahalo von na postriežku. Vybrali sme sa na jedno miesto kde sme čakali že sa nám aspoň niečo ukáže. Sedeli sme v kryte na kraji lúčky a čakali. Na statíve bola nasedená 400-ka f5,6L a v batohu tak ako vždy 70-200 f2,8 IS II USM s Canon extendrom 1,4X II. Bolo už riadne šero a stále nič nevychádzalo. Pozrel som na hodiny a bolo 20:15 keď sme za chrbtom začuli veľký šuchot zo začiatku sme si mysli že to idú diviaky ale po krátko čase sme zbadali dvoch jazvecov ktorý vydávali čudesné zvuky a rýchlym krokom vybehli na lúčku. Schmatol som fotoaparát a v momente som dal hodnotu ISO na 6400 aby som ako tak zamrazil bežiaceho jazveca. Fotoaparát som musel odopnúť zo statívu ale udržať z ruky pevnú štyristovku bez IS s expozičným časom 1/90 je nemožné. Ihneď sme vytiahli z batoha stabilizovanú 70-200-ku a v tej rýchlosti šrobovania na 7D som snáď narezal nový závit na bajonet objektívu. 🙂 Stabilizátor sa rozbehol a uzávierka fotoaparátu cvakala až pokiaľ jazvece nezašli do hustého lesa. Z desiatok fotografií je použiteľných len zopár ale aj tak, tie prvé fotografie a ten pocit odfotiť tak pozorného a vzácneho jazveca to stojí za to.

Categories: Nezaradené

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *